Založ si blog

O armádnych bagančiach a historických pravdách v USA, v Rusku a v Jelšave

Motto:
„Mladý a sprostý bloguje. Dúfam, že aspoň za peniaze.“ (diskutér)
„Skôr než niečo napíšeš, tak si poriadne naštuduj históriu, lebo si zjavne mimo.“ (diskutér)
„Ty berieš LSD?“ (diskutér)
„Doprdele…to je ale hloubka.“ (Gandalf Šedý v Baniach Morie, mimo oficiálny záznam)

— — — — — — — — — — — — —

Beží nedeľa popoludnie, alebo možno nejaký iný deň, zapnem si teda telku, je tam niekto od Pellého, on sám a osobne, a takto a tým to celé začína.
Predtým bol v Smere, ale zo Smeru sa postupne vytrácala idea internacionalizmu, ak tam vôbec niekedy bola, a zostala len drobná zosušená hnedá kôpka nacionalizmu, už viac nie sú európskymi sociálnymi demokratmi, nikdy neboli, ale teraz sú slovenskými, stávajú sa národnými socialistami, len okrem Pellého a niekoľkých ďalších to v Smere takmer nikomu nedošlo, dúfam, že od nich nezdrhli iba z čírej vypočítavosti.
Pellé tára, tára o jednotnej európskej stratégii obrany, do ktorej v budúcnosti zahrnieme i Rusko, no, to určite, to vieš, kámo, tí ti tak o to stoja, a choď, daj si s tým skvelým nápadom európske turné, trasa Tallin-Riga-Vilňjus-Varšava, choď, rečni tam, s červeným nápadom vyrazíš, s modrým okom sa vrátiš, dostaneš cestou zopár vrelých odporúčaní, destinácií, ktoré by si mal navštíviť, mapu rôznych telesných otvorov.
Tak rečni, táraj, pokračuj, ja sa radšej idem holiť, vari sa pri tom trošku upokojím, a ty len pokračuj, tárať hádam môžeš i pri mojom holení, Rusom to tiež snáď vadiť nebude, no čo povieš, no nie?

ZASTAVENIE 1.: začiatok júla 1986, lúky za mestom, v ktorom ešte i dnes bývam.
Rodičia ma vzali na nedeľný výlet: cestou stretávame trojicu rozjarených Sovietov, smerujúcich k blízkemu jazeru.
Majú bujarú náladu, kráčajú rezkým krokom a z plného hrdla vyrevujú na lesy slová na nápev „Yellow Submarine“ od Beatles: „U miňááá v galóve plááán, što by ja pérepĺĺĺl akeááán, ááá-šur-šur-šur-šúra-šúra-šúra-šur-áá-šúra-šúra-šur-áá-šúra-šúra-šur“. Zrejme sa jeden z nich volá Šura, skôr to ale bude nejaká ich kamarátka.
Šesť mesiacov pred týmto dňom dávali počas Sviatkov zimy v telke zasa raz Mrázika, nič proti nemu či Babe Jage, ktorú hral herec doráňaný stalinistickým režimom.
A dva mesiace pred týmto dňom, v prvom májovom týždni, sme si s rodičmi taktiež vyšli na poldňovú prechádzku, taktiež bolo vtedy vonku krásne, a pár dní predtým došlo v černobyľskej jadrovej elektrárni k výbuchu, o ktorom zabudli Sovieti nejakou náhodou svetu povedať, aj vtedy v máji som sa vrátil domov nádherne opálený.
Tých troch som si aj na tú krátku chvíľku obľúbil, pôsobia veselým dojmom. Asi ich aj máme radi.

V telke práve teraz vystupuje niekto zo Sme Rodina.
Keď som prvýkrát počul o tom, že slovenský miliardár a otec 10tich, 11tich, 12tich, a snáď sa pri tejto súkromnej populačnej politike ani nikdy nezastaví, detí ide do vysokej politiky práve s týmto názvom, tak som si nevdojak spomenul na Charlesa Mansona a jeho „The Family“.
Ten Rodič v telke práve hovorí o tom, že jeho Rodina nikdy nedovolí, aby boli poškodené slovenské záujmy. Chce robiť takú tú politiku cez gombíkové dierky, na všetky štyri svetové strany.
Holím sa a pri pohľade do zrkadla si spomeniem, ako som počas Ficovej vlády brojil v internetových diskusiách proti chystanej Zmluve. Občas som spomenul amerických Indiánov okradnutých o ich územia, neviem už ale, či som spomenul aj to, že Aljašku kúpili Američania od Rusov.

ZASTAVENIE 2.: jar 1994, vojenská základná služba, Jelšava.
Tie kasárne, do ktorých sme narukovali, boli postavené Sovietmi a pre Sovietov.
Mali tu svoje vlastné škvarové futbalové ihrisko, zastrešenú budovu telocvične s veľkou telocvičňou na loptové hry, v nej sa na čelnej stene skvel veľký, červenými písmenami azbuky namaľovaný nápis „Vójin – praizvódim slávu savjetskava spórta!“, s niekoľkými menšími telocvičňami, niečím ako sauna, so sprchami. Všetko rozmlátené, rozflákané, nič prevádzkyschopné na tomto mieste po nich nezostalo. Aby som im zas tak veľmi nekrivdil, obytné priestory, letné kino a budova kinosály, vybavená sklopnými drevenými stoličkami, zostali v dobrom stave.
V jednej z garáží autoparku bola veľká tabuľa s menom vojaka, ktorý za ňu zodpovedal, bol to vojak Ďerevjanko, a my sme sa pod ňou zhromaždili a niekto utrúsil „Aha, ďerevjannyj Janko“ a všetci sme sa smiali.
Na operadle jednej zo sklopných stoličiek v zadných radoch kinosály ktorýsi Soviet sarkastisko-cynickým nožom skonštatoval „ZA MAĽENKO. 1100 DŇEJ,“ možno to vyryl práve vójin Ďerevjanko.
Aj na tomto nápise sme sa smiali, všetko to na nás vtedy pôsobilo veselým dojmom. Asi sme tých ľudí mali radi.

V telke teraz hovorí nejaký Smerák.
Vtedajší premiér v roku 2018 schválne brzdil Zmluvu a zmietol ju zo stola rokovania vlády.
Napadá mi, že v tom bol natoľko úspešný, až je už dnes podpísaná.
Brzdil ju tak odhodlane, tak náruživo, že dokonca ani Američanom samotným nenapadlo stiahnuť ju z obehu.
Postavíme referendovú otázku o Zmluve, hovorí ten človek v telke. Uvažujem nad tým, či tá otázka bude mať potenciál neskôr zastaviť hoci aj smerákov samotných, až budú opäť vo vláde, ak sa predsa len rozhodnú Zmluvu ratifikovať, hoci aj presne tú istú, len s iným fontom písma. Nebolo by hádam od veci, vravím si, zaviesť ústavnú povinnosť schválenia prítomnosti príslušníkov cudzích vojsk na našom území referendom. Nevšimnem si však, či o niečom takom hovorí i televízny Smerák.
Dívam sa do zrkadla a spomínam na svoje diskusné príspevky o problémoch s dlhodobou prítomnosťou US vojsk na Okinawe, jednej zo základní, z ktorých Američania útočili počas vietnamskej vojny. Nikdy som na Okinawe nebol, ale pokiaľ viem, okrem Američanov mali tamojší pôvodní obyvatelia problém i s japonskou okupáciou, podobne ako pôvodní obyvatelia ostrova Hokkaidó, ľud Ainu. Asi som ani toto v diskusiách nespomínal.

ZASTAVENIE 3.: jeseň 1988, miestny amfiteáter.
Otec dostal v práci od ROH vstupenky na vystúpenie Alexandrovcov.
Úžasná sila hlasov, krkolomné tance, kazačok cez celú šírku pódia. Vojak v zadnom rade súboru mal takú obrovskú balalajku, že pri nej musel stáť na lavičke, pričom sa balalajka operala spodnou stranou o zem, a na to, aby mohol trieskať do strún, musel byť desiatky minút v permanentnom predklone.
V uličke medzi divákmi stála skupinka veselých Sovietov, jeden z nich podišiel pár metrov nižšie k javisku, aby si lepšie mohol nahrávať vystúpenie na veľký pašovaný západný dvojdeck, ktorý si pri tom držal z nejakého mne neznámeho dôvodu oboma rukami na hlave.
Ale to už sa mi chveje zem pod nohami, hľadiskom sa nesie víchor mohutnej BÚRKY:
to zúri Svjaščennaja vajna, nádherný mocný výbuch spravodlivej zúrivosti, hnevu a odhodlania a zároveň monumentálna modlitba, tryzna svätená vždy znovu a znovu na slávu hrdinov, ktorých pamiatku o niekoľko desaťročí po jej zložení sa pokúsil ten s tým hrubým obočím neúspešne zadupať nesvätou zasvinenou bagančou do smetí dejín.
Jedného dňa, oveľa neskôr, niekoľko rokov po Nežnej, mama len lakonicky skonštatuje: „Dobre, že vtedy prišli. Aspoň som mala ešte dvadsať rokov svätý pokoj.“ Vtedy v šesťdesiatom
ôsmom im pod oknami internátu zastalo vojenské vozidlo, mama mala sedemnásť, s kamarátkami vyšli von a dezorientovaný vojak od nich vyžobral cigarety a pýtal sa, v ktorom že to štáte vlastne je.
Svjaščennnaja vajna vystúpenie uzatvára, búrlivý potlesk, odchádzam s otcom domov. Večer potom v telke opäť nič normálne nejde, tak sa proste pozerá to, čo tam ide, recitál piesní zahraničných interpretov, „Zasa je tam tá ****,“ vraví si potichu mama tak, aby som to nepočul, ale ja to samozrejme počujem a samozrejme súhlasím, pretože mám 13 a kúpil som si nedávno z narodeninových peňazí platňu Pražského Výběru, ale ešte nie Straku v hrsti, tú dovolili súdruhovia vydať trochu neskôr, lebo pred perestrojkou to nešlo, a nie platňu od tej **** čo práve v telke asi už po päťstopäťdesiatypiatykrát tohto roku spieva „Miliony, miliony, miliony alych roz“.
Oveľa neskôr, tridsať rokov po Nežnej, si jej piesne vyhľadávam zo sentimentu na nete. Po toľkých rokoch mi už nepripadá ako ****, už to pre mňa nie je viac stará teta, nebola to síce žiadna miss, ale nevyzerala zasa až tak zle, v Rusku jej popularita pretrváva dodnes, a už sa tomu nedivím.
Ale čo, aj tak je veselá. Hádam ju máme aj radi.

V telke teraz reční ktorýsi neoľudák.
Sťažuje sa na to, že dostáva málo priestoru v televíziách a i v Európskom Parlamente.
Rozmýšľam nad tým, že svojho času i iní chceli dostať svoj priestor. Keď ho potom dostali, tak boli takí civilizovaní, že začali ihneď vytvárať priestor i pre ďalších iných, vrátane istej holanďanky, Anny Frankovej.
Dívam sa do zrkadla a spomínam na to, ako som v diskusiách písal o násilnom civilizovaní pôvodných amerických obyvateľov, Inuitov, severoeurópskych Sámov, Indov. Tuším som nespomenul Čukčov, Nencov, pôvodných Sibírčanov a trebárs ani to, že jednou z možných teórií o zlom konci Ďatlovovej výpravy bola tá o jej vyvraždení naštvanými pôvodnými obyvateľmi oblasti, ktorí teda rozhodne neboli etnickými Rusmi.
Myslím na všetky tie kolonizované národy, juhoamerických Indiánov, Aborigéncov, pôvodných Tahiťanov. Na Tahiti Paul Gauguin namaľoval nádherný obraz a dal mu názov „Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam kráčame?“,
otočím hlavu späť k neoľudákovi na televíznej obrazovke a bohužiaľ začínam tušiť odpovede.

ZASTAVENIE 4.: máj 1994, základná vojenská služba, Jelšava.
Nacvičovali sme 36km peší presun s plnou poľnou, až kamsi za Gemerskú Hôrku a späť.
Pri Gemerskej Hôrke je posádková strelnica, postavili ju Sovieti, v jednej z rozborených budov sme neskôr našli naivnú, takmer detskú nástennú maľbu, vytvorenú nejakou pomerne časuodolnou farbou, pod ňou nápis. Zrejme tu bola boxerská telocvičňa, maľba zobrazovala boxera v trenkách s tmavohnedou pokožkou, okolo krku zavesená ťažká žltá reťaz s ťažkým žltým krížom, symbol západnej viery v posvätnosť blahobytu, a pod boxerom azbuka hlásala „MUCHAMAD AĽI“.
Cestou ku Gemerskej Hôrke z brány jedného domu vybehol kŕdeľ detí a nadšene vykrikoval „Rusi idú! Rusi idú!,“ pričom im bolo srdečne jedno, že na sebe máme oblečené osemdesiatpäťky a na čiapkach slovenské odznačiky. No čo, snáď časom zabudnú, bude to určite potom lepšie, vravel som si, ale časom som nato zmenil názor.
Cestou späť sme sa poniektorí vypýtali od veliteľa výcvikovej roty, zašli do dvora a poprosili paniu domu o vodu. Skvelá žena, nechala nás natankovať si pumpou zo studne poľné fľaše, všetka sa nám už minula a už bolo načase. Pani spomínala na Sovietov, na neustále presuny ťažkej techniky, raz by sa to i dalo vydržať, ale nie tak často. Ako jedinci však zlí neboli, poniektorí domáci v okolí sa dokonca pološeptom svojim susedom chválili tým, čo všetko im Sovieti pri odchode predali, dokonca sa šepkalo aj o nejakých kalašnikovoch, ale ona sama tomu veľmi neverila, zrejme i preto, lebo jej samej žiaden Soviet kalach neponúkol.
Večer po návrate do kasární si potom na umyvárke prepichujem zatváracím špendlíkom krvavé pľuzgiere na chodidlách a mám pocit, že na ten deň by toho bolo už hádam aj dosť.
Niekoľko dní nato nám veliteľ batérie, dobrosrdečný červenolíci okrúhly major, rozprával o svojich skúsenostiach so skupinou československých chemických pozorovateľov, ktorí najprv nesmeli vidieť vôbec nič a potom zrazu videli úplne všetko, jamy v lesoch a na lúkach pravidelne plnené starým motorovým olejom, krasové útvary plnené hektolitrami starého kerozínu. Kerozín používali Sovieti ako palivo do rakiet, raketové komplexy neustále presúvali sem a tam, určite preto, aby ich imperialisti nemohli zamerať, rakety museli byť stále natankované, palivo bolo treba vymieňať.
Poniektorí miestni mali Sovietov celkom radi, iní nie, miestne myši a netopiere by sa na spoločnom názore vedeli hádam zhodnúť skôr.

V telke teraz hovorí nejaký obyčajný človek v neobyčajnom obleku a s neobyčajnými hodinkami na ruke, Zmluva je vraj koncipovaná naozaj tak, aby nás nijak nepoškodila, iba nám prospela. Spomína prínos prezidentky, napadá mi, že jej najväčším prínosom v tejto záležitosti je, že za vládu žehlí jej neschopnosť oprieť sa poriadne do komunikácie Zmluvy s občanmi, preto ten vysvetľujúci dodatok musela vytvoriť jej kancelária, lebo vláda toho schopná nebola. Snáď to aspoň do istej miery vyšlo, aj pokus sa cení. Pár rokov dozadu, ešte pred úspešným podnikateľom s nehnuteľnosťami z Popradu, sedel v prezidentskom paláci bývalý federálny generálny prokurátor, ktorý sa, mysliac národne a cítiac sociálne, spojil s tým kolohnátom práva, ktorý myslel, cítil i konal katastrofálne, a ktorého exGP neskôr dokonale a veľmi rýchlo po desiatich rokoch skrz-naskrz prekukol, a ten by nejaký vysvetľujúci dodatok zrejme zvysoka okašľal.
Aj drobný pokrok poteší.
Dúfam, že ten v telke o tom nepochybuje, že mu dochádza, že iní robia jeho prácu zaňho.
A ktovie, či ju vôbec urobiť chcel?
Vedľa neho sedí saskár a väčšinou mlčí, asi nateraz nemá čo poriadne povedať, nehovorí sa o dotáciách pre firmy, tak nie je o čom. Obavám sa, že bude o čom, keď peniaze nebudú, príde kríza a bude treba vyplácať podpory ľuďom, momentálne však je treba riešiť tie subjekty.
Dívam sa do zrkadla a spomínam na svoje diskusné príspevky z roku 2014 o ukrajinskom konflikte, hovoril som vtedy o tom, že každá z ukrajinských oligarchických záujmových skupín Východ VS Západ si platí svoje vlastné politické strany, hnutia, žoldnierske armády a domobrany, podľa toho, ktorým ideologickým smerom potrebuje vybojovať priestor pre svoje kšefty…

…a potom otočím hlavu späť telke a vidím tam presne to isté.

EPILÓG

Predsa len sa ešte raz pozriem na svoj zrkadlový odraz.
Zopár vrások v tej tvári už bohužiaľ je, to sa na človeka chtiac-nechtiac časom nalepí, niektoré sú hlboké, no krátke, iné plytkejšie, no dlhšie, ale stále sa smiem odvážiť pozrieť sám sebe do očí.
…ktovie dokedy.

Povedzme, že to stále ešte ako-tak ujde.

Stručne k verdiktu Ústavného súdu

27.10.2022

V skratke, veľmi jednoducho:volič volí poslancov NR SR, tí na základe parlamentnej väčšiny zostavujú vládu.Volič teda neurčuje priamo osobu poverenú riadením exekutívy, neurčuje priamo ani personálne zloženie vlády.Keďže volič priamo neurčuje osobu predsedu vlády, nemôže ho priamo ani odvolať.Volič teda nemôže priamo referendom ukončiť pôsobenie vlády. Na druhej [...]

Stručne k dianiu okolo uzáverov vyvodených z udalosti zo Zámockej

20.10.2022

Vždy budem podporovať riešenia, ktoré nebudú vytvárať exkluzívne skupiny,ale naopak,ktoré dokážu požiadavky menšín rozumne prijať a aplikovať ich v prospech spoločnosti AKO CELKU:to je dôvod, pre ktorý som vždy podporoval vznik inštitútu registrovaného partnerstva,prístupného VŠETKÝM bez rozdielu. Nikdy nepodporím vznik inštitútu manželstva osôb rovnakého [...]

Pellegrinimu (jednou vetou)

14.10.2022

Pán Pellegrini, ak teda vyzývate k odstráneniu možnosti používania anonymných nickov z internetového priestoru: ste si zároveň vedomý aj toho rizika,že sa na jednej strane pravicová radikálna scéna uzavrie ešte viac do bublín,v ktorých s ňou naďalej nebude možné pracovať už ani na úrovni názorových diskusií, a zároveň na strane druhej, že sa tým z diskusnej a [...]

Paulíny Chachaland

Svedkyňa z Chachalandu: Paulíny sa ma pýtal na sex, chcel moje fotografie

06.12.2022 13:19

Roman Paulíny čelí podozreniam zo sexuálneho zneužívania bývalej maloletej chovankyne tábora.

Čína Peking prezident Ťiang Ce-min rozlúčka

Čína sa na tri minúty zastavila, aby si uctila pamiatku zosnulého exprezidenta

06.12.2022 12:20

Zastavili sa aj trhy s akciami, menami a dlhopismi. Ťiang Ce-min zomrel vo veku 96 rokov.

Lekár, zdravie, zdravotná poisťovňa+

Systém prišiel o ďalších 400 sestier, štvrtina lekárov je v dôchodkovom veku

06.12.2022 11:59

V roku 2008 bolo 33 772 zdravotných sestier, zatiaľ čo vlani už len 31 190.

sneh česko

Husté sneženie komplikuje v Česku dopravu, bez elektriny sú tisícky domácností

06.12.2022 11:40

V Stredočeskom a Juhočeskom kraji napadlo na niektorých miestach okolo desať centimetrov nového ťažkého snehu.

maguso1975

„Ak krajinu zachváti čo len jedna kolektívna vášeň, celá krajina sa svorne nachádza v zločine. Ak ju rozdeľujú dve, päť alebo desať kolektívnych vášní, v krajine je viacero zločineckých bánd.“ - Simone Weilová (1909 - 1943)

Štatistiky blogu

Počet článkov: 39
Celková čítanosť: 99293x
Priemerná čítanosť článkov: 2546x

Autor blogu