Najdôležitejšie je nestrácať hlavu:
to napadne hádam každému z nás v situáciách, v ktorých sa neraz ocitáme prekvapení danou chvíľou.
Moment prekvapenia sa tomu zvykne hovoriť a často ho sprevádza šok.
Väčšinou nie je podstatné, o aký šok sa jedná, či šok spôsobený prekvapením z okamžitej, či už náhlej alebo dlhodobo chystanej, zmeny v rovine fyzickej alebo v rovine psychickej — podľa toho, o aký druh činnosti sa jedná a ktorou je daná zmena spôsobená — podstatné je to, či je šok aj natoľko takpovediac pozitívne dostatočným, motivujúcim, aby sa z neho jedinec pokiaľ možno čo najrýchlejšie spamätal a poučil.
Bohovia vedia, že ani ja nie som dokonalý. To nie je nikto z nás.
Vidieť triesku v oku iného a nevidieť brvno v oku svojom vlastnom býva prapríčinou nielen konfliktov vzájomných, ale, bohužiaľ, často i konfliktov vnútorných, ktoré následne konflikty vonkajšie ešte posilujú a ťahajú do vzostupnej špirály.
Stáva sa, že človek, hoc sa stretne len s chvíľkovým konfliktom vnútorným, pri konfrontácii so sebou samým a s tým, ako by chcel byť vnímaný okolím, často dostatočne neodhadne mieru, ktorá by bola pri komunikácii s osloveným okolím vhodná.
Táto schopnosť odhadu teda samozrejme nie je daná do vienku všetkým ľuďom v rovnakej miere a zároveň dochádza k tomu, že práve v kombinácii s princípom brvna v oku sa miera (ne)odhadu náležitej komunikačnej „slepoty“, sprievodného javu vzostupnej špirály vzájomného nepochopenia, stáva u jedinca cestou k eskalácii konfliktu nielen vnútorného, ale najmä vonkajšieho, špeciálne v prípade, ak je trieska v oku zabodnutá na oboch stranách konfliktu rovnako.
Vzostupná špirála konfliktu potom neraz vyústi až do katarzie, končiacej sa šokom oboch zúčastnených strán, ktorý si každá zo strán konfliktu musí nakoniec liečiť po svojom.
Individuálna schopnosť odhadnúť mieru toho, kde sa nachádza pomyselná hranica, pri ktorej sa línia výmeny názorov začne stáčať do vzostupnej špirály konfliktu, je pre každého človeka natoľko jedinečne charakteristická, že sa premieta do všetkých úrovní a spôsobov, ktorými jedinec komunikuje.
Spôsob komunikácie prostredníctvom okamžite zdieľaných a komentovaných textov, blogovanie, nie je možné od individuálnej schopnosti odhadu miery korektnej komunikácie oddeliť; najmä v prípade, ak je bloger ochotný pristúpiť na možnosť diskusie s čitateľmi.
Primárnym nástrojom blogera v komunikácii s čitateľom je samotný text blogu.
Ochota a potreba vzájomnej výmeny názorov u blogera, ktorý pristúpil na možnosť diskusie, však nesmie prechádzať z roviny prednesenia autorovho vlastného názoru do roviny zlomyseľnej provokácie na úrovni pokiaľ možno čo najrýchlejšej agresívne útočnej konfrontácie s čitateľmi spôsobom, ktorý vopred stavia časť čitateľov do roviny blogerovi podriadenej názorovo alebo morálne.
Spôsob, ktorým časť blogerov hneď skraja doslova zaútočí na názorovú skupinu čitateľov urážkou v podobe rýchlych označení, vopred pripravených škatuliek či sugestívnych otázok, je zo svojej podstaty komunikačne neetickou.
Rovnako neetickými sú i rôzne výzvy, ktorými sa čitatelia majú priznať ku svojej skutočnej (avšak „skutočnej“ iba z pohľadu neetického blogera) názorovej orientácii.
Podstatou etického správania blogera, východiskovým momentom, alfou a zároveň omegou textu ktoréhokoľvek blogera by mala byť ochota predstaviť svoj vlastný názor bez toho, aby bol čitateľ nútený najprv sa konfrontovať a následne sa dokonca na blogerovu výzvu diskusne rovno spovedať zo svojich názorov, ktoré sa blogerovi zdajú nevhodné.
Provokatívny spôsob, akým mnohí blogeri pristupujú k čitateľom svojich článkov, býva občas natoľko agresívnym,
že nejedného čitateľa skutočne svojím provokačným potenciálom násilne vťahuje do diskusie, ktorá je ale práve na základe blogerom vopred nastavenej konfrontácie následne samozrejme rovnako neetická, akým bol už počiatočný blogerov východiskový prístup k osloveniu čitateľa.
Zdanlivo, pri vonkajšom, nezúčastnenom pohľade na diskusiu k podobným článkom, sa jedná o problém dvoch strán: blogera a čitateľa.
V praxi sa tak často stáva, že viac či menej „nezúčastnení“ (rozumej: nevyprovokovaní) diskutujúci obviňujú z neetického správania vyprovokovaných diskutérov, hoci podstata problému tkvie jednoducho v tom, že postavenie blogera voči čitateľovi je už zo svojej podstaty postavením takpovediac mocensky nerovným:
bloger úroveň diskusie do veľkej miery nastavuje a diskutujúci sa jej do veľkej miery prispôsobuje —
špeciálne to platí v prípade blogerov, ktorí úroveň diskusie nastavujú ako konfrontačnú, a nie ako rovnocennú v rovine „môj názor, tvoj názor“.
Práve podobné blogerské (a následne neraz i blogerove diskusné) provokácie môžu spôsobiť problémy obom stranám natoľko, že či už jedna z nich alebo obe potom strácajú súdnosť a púšťajú sa do sporov, ktoré sa môžu ťahať celé roky, prechádzajú priečne rôznymi témami a končia často v rovine osobných konfliktov.
Stále však musíme mať na pamäti fakt, že pri oslovení čitateľa blogerom je bloger v určitom mocenskom postavení, pretože to je bloger samotný, v ktorého moci je už samotným textom článku nastaviť etickú úroveň diskusie.
Kódex blogera, ktorý pri založení svojho konta bloger prijíma, je len vonkajšou formou, základom, ktorý nemá za cieľ urobiť z blogera človeka s lepšou schopnosťou komunikácie s čitateľom.
Autor blogu je morálne povinným byť sám sebe svojím vlastným korektorom, riadiacim sa nepísanými etickými normami normálnej vzájomnej medziľudskej komunikácie,
založenej na vzájomnej úcte a porozumení, úcte k základnému právu iných ľudí mať svoj vlastný, vopred nezaškatuľkovaný názor, pretože práve bloger je tým faktorom, ktorý v prvom rade určuje úroveň diskusie.
Diskusia k článkom je častokrát zrkadlovým odrazom etickej úrovne autora článku a tento základný fakt musí každý autor zohľadniť už pri samotnom koncipovaní textu svojho článku…
…to je autorova primárna zodpovednosť.