maguso1975

Výraz „chcimír“ je nádherne výstižné jednoslovné pomenovanie udomácnené v českých debatách a označuje presne ten typ človeka, ktorý v slovenských podmienkach vypúšťa s hraným nadšením nafúknuté umelé holubice mieru.

Najvýznamnejší slovenský vypúšťač nafúknutých umelých holubíc mieru sa momentálne rozhodol zatrúbiť na obranu štátu pred agresiou, ktorá ohrozuje slovenskú štátnu suverenitu, a hrozí, že ak nám teda agresívni Ukrajinci ruskú ropu nepustia, tak ani len tú slovenskú naftu im nedáme.
…presnejšie oných cca 10% z celkového podielu zahraničných dodávok nafty, na ktoré jediné sú bezpochyby Ukrajinci odkázaní.

Pýtam sa teda: kde v tejto veci zostal ten cit pre Chcimír…?

Prečo namiesto výziev na rokovania za každú cenu —
na základe výsledkov ktorých by sme mali v Chcimír duchu presne za tú istú každú cenu prijať diktát druhej strany bez väčších výhrad —
prečo teda neustúpime v mene mieru, ale namiesto toho sa ako štát chceme brániť agresívnemu kroku, ktorý bol dostatočne vopred, a hlavne opakovane, politicky ohlasovaný?

Ako to, že teraz už chcimír postoj nefunguje a slovenská vláda nehovorí o trpezlivosti Ukrajincov, ktorá bola naplnená a preplnená natoľko, že sa ukrajinská strana rozhodla konečne razantne zasiahnuť?

Kde teda zostala principiálnosť postojov slovenskej sociálnej demokracie v Chcimír otázke, kamže sa, mrška, ukryla…?

…žeby sa v kritickej chvíli nečakane rozbehla niekam do všetkých štyroch svetových strán…?